Písanie osobných mien v rodokmeni
Pri našej práci sa stretávame s rôznymi tvarmi osobných mien predkov v rodokmeni. Táto skutočnosť vyvoláva množstvo odborných i menej odborných diskusií. V nasledujúcich riadkoch sa na túto problematiku pozrieme z pohľadu genealóga.
V matričných záznamoch a iných historických prameňoch sa stretávame s rôznymi formami zápisu osobných mien. Zápisy závisia predovšetkým od osoby zapisovateľa, obdobia, či miesta vzniku.
Pre drvivú väčšinu priezvisk neexistuje ustálená grafická podoba ich zápisu. Neraz sa stáva, že pre jednu osobu máme zaznamenaných aj viacero foriem zápisu (napr. Štibráni, Štyibrányi, Styibrányi, Sztibrányi, Stibrani atď.). Dôvod tohto stavu má korene v stredoveku.
Germánske, slovanské a ugrofínske jazyky obsahujú hlásky, pre ktoré nemala klasická latinská abeceda grafické vyjadrenie. Tento problém sa riešil dvoma spôsobmi.
Použitie spražkového systému
Je založený na použití dvojice alebo skupiny písmen, ktoré spolu zastupujú (vyjadrujú) jednu novú hlásku. Presadil sa predovšetkým v nemčine (ph=f, ie=í, eu=oj, atď.).
Použitie diakritiky
Ide o spôsob, ako jedným písmenom vyjadriť viacero zvukov podľa toho, s akým rozlišovacím znamienkom bolo písmeno spojené. Takýto systém šetrí miesto na písacej látke. Presadil sa predovšetkým v českom prostredí a neskôr aj v slovenských zápisoch.
Súčasný maďarský jazyk kombinuje obidva systémy (napr. gy=ď, cs=č, zs=ž, ö, ü). V minulosti bola do roku 1844 úradným jazykom Uhorského štátu latinčina. Domáce (maďarské, slovenské) hlásky sa vyskytovali predovšetkým pri osobných menách. Vtedy neexistoval všeobecne dodržiavaný úzus pre zápis týchto hlások. Preto záležalo od osoby konkrétneho zapisovateľa, ako slovo počul a graficky vyjadril. Niektorí zapisovatelia striedali a spájali oba systémy.
S rôznym grafickým vyjadrením priezvisk sa vo väčšej či menšej miere stretávame až do konca existencie Rakúsko-uhorskej monarchie, v nemálo prípadoch až do 50. rokov 20. storočia. Pre praktické potreby tvorby genealogických a historických prác je však nutné zvoliť unifikované formy písania priezvisk.
Súčasný zápis priezvisk v rodokmeni
Pri prepisovaní historických priezvisk sa v slovenskom texte riadime dvomi zásadami.
1. Slovenská gramatická úprava
Úprava je obsiahnutá v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 2000 a právnu oporu má v zákone č. 618/2003 Z. z. Hovorí o tom, že „osobné mená (krstné mená a priezviská) osôb narodených pred rokom 1918 na území bývalého Uhorska zapisované v historických prameňoch spražkovým alebo maďarským pravopisom, sa píšu podľa zásad slovenského pravopisu[1].“
Túto normu dodržiavame nielen pre zápis maďarských a maďarizovaných (pomaďarčených), ale i nemeckých osobných mien v rodokmeni.
2. Rešpektovanie súčasných tvarov priezvisk
Túto zásadu používane pri priamych predkoch rodu, hoci nekorešpondujú so slovenskou gramatickou úpravou. (Ak sa niekto volá napr. Kovács, tak tento tvar použijeme aj pre zápis priezvisk jeho priamych predkov, aby aj tým bola vyjadrená priama príbuznosť v rodokmeni).
Rodné (krstné) mená majú v historických prameňoch relatívne ustálenú podobu. V 17. a 18. storočí sa môžeme stretnúť aj so slovenskými domácimi tvarmi (napr. Juro, Ďuro). Postupne sa však presadzovali hlavne latinské formy. Po štátnom nariadení sa matriky viedli v maďarčine, následne po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849 opäť po latinsky. S postupujúcou maďarizáciou záležalo od osoby zapisovateľa, či uprednostnil maďarčinu alebo latinčinu.
Štátne matriky po roku 1895 sú vedené len po maďarsky. V matrikách je možné stretnúť sa aj s nemeckými tvarmi rodných (krstných) mien, v evanjelických matrikách aj so slovenskými (českými). Avšak vo väčšine prípadov zápis rodného (krstného) mena nekorešponduje s podobou, ktorú jeho nositeľ používal.
Aj v tomto prípade je nutné kvôli veľkej variabilite zvoliť univerzálny spôsob zápisu, ktorý vychádza z Pravidiel slovenského pravopisu. Preto všetky rodné (krstné) mená uvádzame v slovenských podobách, čím však nevyjadrujeme etnickú príslušnosť nositeľa mena. Prepisy tvarov rodných mien a priezvisk predkov v rodokmeni, nájdené v historických prameňoch, uvádzame v plnom znení do zátvorky za unifikovanou podobou.
[1] Odstraňujú sa aj zdvojené a ďalšie nefunkčné písmená, najmä h a kvantita v nich podlieha rytmickému zákonu. Napríklad: Pázmány sa píše Pázmaň, Rákóczi/Rákóczy sa píše Rákoci, Forgách/Forgács sa píše Forgáč, Zichy sa píše Ziči, Bercsényi sa píše Berčéni, Nádasdy sa píše Nádašdy, Pálffy/Pálffi sa píše Pálfi, Illésházy sa píše Ilešházi, Károlyi sa píše Károli, Ghyczy sa píše Gici, Thurzo sa píše Turzo. O písaní i, y v týchto menách platí, že po samohláskach a po všetkých spoluhláskach okrem tvrdých d, t, n sa píše i (Šemšei, Šomodi, Ebergéni, Ňári, Kohári, Čáki, Károli, Tököli). Po tvrdých spoluhláskach d, t, n sa píše y (Erdődy, Nádašdy, Platy). Výnimkou je meno Bočkaj, ktoré píšeme v zaužívanej podobe s j. V slovenskej podobe sa píšu tie mená, ktoré sú v takejto podobe historicky doložené (Svätojánsky, Kubínsky, Palucký namiesto maďarizovaných Szentiványi, Kubínyi, Palugyai). Zásady písania historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín boli vypracované v súlade so závermi komisie pre historickú terminológiu pri Historickom ústave SAV, ktoré sa prediskutovali aj za účasti ďalších historikov, literárnych a právnych historikov, jazykovedcov, archivárov a bibliografov (porov. Slovenská archivistika, 15, 1980, č. 2, s. 199 – 211). Náležité podoby mien uvádza šesťzväzkový Slovenský biografický slovník (Martin 1986 – 1994).
Mgr. Tomáš Hrubý, PhD.
genealóg DYNASTIC
posúdil doc. PhDr. Juraj Hladký, PhD.
jazykovedec, Katedra slovenského jazyka a literatúry PgF Trnavskej univerzity v Trnave
