Prechyľovanie ženských priezvisk v minulosti

Používanie prípony –ová v ženských priezviskách je častou témou pri tvorbe rodokmeňov. Tzv. prechyľovanie priezvisk má dlhú históriu, no ani ich skracovanie bez použitia –ová nie je historickou výnimkou. Ako to teda bolo? Pozrime sa na používanie prechyľovania priezvisk od jeho počiatku až k súčasnosti.

O prechyľovaní priezvisk žien a o jeho rôznorodých aspektoch písalo viacero jazykovedcov (V. Blanár, M. Majtán, V. Šmilauer a ďalší), ako i historikov (napr. O. Halaga). Na túto tému vznikol aj samostatný jazykovedný zborník (Jazykovedné štúdie XXIII.). My sa na túto tému pozrieme z hľadiska historika-genealóga a prameňov, s ktorými pracujeme.

Prechyľovanie priezvisk, resp. prímen žien nie je v slovenskom jazykovom prostredí ničím novým. Ba práve naopak. Vyvíjalo sa súbežne so vznikom dvojmennej pomenovacej sústavy (krstné meno a prídomok/prímeno – súčasné priezvisko), teda niekedy od prelomu 13. a 14. storočia.

Najstaršie písomné doklady prechyľovania priezvisk pochádzajú zo Žilinskej mestskej knihy z roku 1454, z ktorej uvádzame úryvok „tehda pani Blasskowa rekla“. Celkovo existuje množstvo dokladov z viacerých mestských kníh, listín a listov z 15. a 16. storočia, v ktorých môžeme nájsť používanie prechyľovania priezvisk. Najstaršie matričné knihy zachované do dnešných dní pochádzajú Zo 17. storočia. Boli vedené zväčša v úradnom jazyku Uhorska i Katolíckej cirkvi = Latinčine.

Latinčina nepozná prechyľovanie ženských priezvisk. Napriek tomu nachádzame množstvo dokladov, keď kňazi pri zapisovaní priezvisk používali živé domáce tvary. V matrikách rímskokatolíckej farnosti v Trnave sa koncom 17. storočia vyskytujú prechyľované priezviská v tvare –ová.[1]

Príklad zápisu mena s príponou -ová z mesta Trnava, rok 1698

Známy slovenský barokový spisovateľ, superintendent a evanjelický kazateľ počas svojho pobytu v Žiline takisto používal prechyľovanie priezvisk.[2]

S prechyľovaním ženských priezvisk sa stretávame aj v ďalších najstarších matrikách mnohých farností. Spomenieme aspoň niektoré z nich: Kysucké Nové Mesto, Banská Bystrica, Špania Dolina, Leopoldov, Bardejov, Trstená a ďalšie z celého slovenského jazykového priestoru.

Je zaujímavé, že od praxe prechyľovania priezvisk sa začalo upúšťať v druhej polovici 18. storočia, teda v čase, keď sa začínajú prejavovať prvé plody školských reforiem Márie Terézie, ktoré kládli dôraz na unifikáciu vzdelávania. Nemalý vplyv mali i jozefínske germanizačné a centralizačné reformy.

Z matrík sa v tom čase začínajú vytrácať domáce formy osobných mien (napr. Jano, Hanko a pod.), ktoré sú nahrádzané oficiálnymi tvarmi. Z matričných záznamov miznú slovenské a nemecké prechyľovacie prípony. Výnimku tvoria iba niektoré evanjelické matriky vedené v biblickej češtine. Keďže matriky boli úradné záznamy, ktoré podliehali kontrole, v 19. storočí sa zapisovatelia snažili podľa svojich schopností držať oficiálnych foriem krstných mien. Neprechyľovali teda priezviská v latinských a tobôž nie v maďarských matričných záznamoch.

So silnejúcou maďarizáciou v druhej polovici 19. storočia bolo v podstate nemysliteľné, aby niekto prechyľoval priezviská v úradných záznamoch, ktorými matriky boli. Rímskokatolícki kňazi slovenskej národnosti, ktorí nechceli vyhotovovať matriky po maďarsky, ich písali v latinčine. Ale prechyľovanie priezvisk by im spôsobilo iba problémy s vrchnosťou (obvinenia s panslavizmu), preto sa držali neprechyľovaných tvarov.

Záverom tohto krátkeho historického exkurzu konštatujeme, že prechyľovanie priezvisk žien je pre slovenské etnikum typické od vzniku dvojmennej pomenovacej sústavy vo vrcholnom stredoveku. Početné písomné doklady o tomto jave sú zdokumentované od 15. storočia. Dôkazy o prechyľovaní priezvisk žien obsahujú aj najstaršie matričné knihy do druhej polovice 18. storočia.

Od konca 18. storočia sa od prechyľovania v matričných dokumentoch upúšťa vplyvom germanizácie a neskôr maďarizácie verejnej správy a intelektuálnych elít. V súčasnosti sa od prechyľovania priezvisk žien v jednotlivých prípadoch upúšťa predovšetkým kvôli anglofónnym, resp. západoeurópskym kultúrnym a sociálnym vplyvov.

Zápis Daniela Krmana z roku 1704 s použitím prechyľovania priezvisk

Zdroje príkladov:
[1] Matrika pokrstených r. k. farnosti Trnava 1688-1706, s. 252 (rok 1696). f. Cirkevné matriky, ŠA Bratislava.
[2] Matrika pokrstených ECAV f. Žilina 1704-1706, s. 2. f. Zbierka cirkevných matrík, ŠA Žlina-Bytča.

Autor:
Mgr. Tomáš Hrubý, PhD.