Dôležité udalosti v rodokmeni – smrť a pohreb
Naši predkovia prežili počas života rôzne udalosti či zážitky, no tie najdôležitejšie boli rovnaké. V prvom článku zo série Dôležité udalosti v rodokmeni sme hovorili o narodení a krste, v druhom článku sme hovorili o svadbe a v tomto článku sa pozrieme na udalosť, ktorá bohužiaľ nikoho z nás neminie. Je ňou smrť a pohreb.
Obyvatelia územia Slovenska sa v novoveku dožívali nižšieho priemerného veku ako sme dnes zvyknutí. Samozrejme objavovali sa aj výnimky, napr. vo farnosti Radošovce sa dožila najstaršia žena 128 rokov, alebo v Dolných Strhároch 126 rokov. Najviac dospelých ľudí zomieralo v januári až marci a u detí to bolo najmä cez leto.
U detí to bolo najmä tým, že dojčiace matky museli pracovať na poli a malé deti zomierali na nedostatok výživy a starostlivosti. Staršie deti, ktoré boli kvôli zaneprázdnenosti rodičov často bez dozoru umierali na následky rôznych úrazov. V rodokmeni častokrát vidíme, že ľudia zomierali na rôzne epidemické ochorenia (cholera, šarlach, kiahne, týfus a iné), ale aj na tuberkulózu, astmu, zápal pľúc, následky fyzickej únavy, hlad alebo aj alkoholizmus. Zvýšená úmrtnosť bola spojená aj s obdobím vojen a nepokojov.
Pohreb
Pohreby sa konali bežne čo najskôr po úmrtí nebožtíka, a to najmä v letných mesiacoch. V 17. storočí to bolo napr. v ten istý deň alebo nasledujúci. Na základe tereziánskych nariadení sa malo pochovávať na tretí deň po úmrtí osoby, avšak nie vždy sa táto norma dodržiavala. Iné zvyky boli u šľachty, kde samotné pohreby boli honosnejšie a zúčastňovali sa ich viacerí farári. Preto príprava na pohreb bola dlhšia a pohreb sa konal niekedy aj niekoľko týždňov či mesiacov po úmrtí. Spôsobené to bolo aj prevozom tela na špeciálne miesto pochovania.
Do matriky zomrelých sa nezapisovali samovrahovia, pretože spôsob ich úmrtia bol pokladaný za prejav proti samotnej viere v Boha. Takéto osoby, a podobne aj vrahovia, boli pochovaní bez cirkevných obradov mimo obce, alebo na hranici chotárov. Neskôr ich pochovávali pri plote cintorína, bez kríža a zvonenia.
Naši slovanskí predkovia svojich nebožtíkov spopolňovali. Ohňu prikladali magicko-očistnú funkciu a mali k nemu veľkú úctu. Neskôr mŕtvych pochovávali do posvätných lesov. Až na základe nariadenia uhorských kráľov Štefana I. a Ladislava I. sa pochovávalo bližšie pri obydliach ľudí a napokon aj pri samotnom farskom kostole. Ďalšia zmena polohy cintorína prišla s rozvojom obcí a miest, keď počet ľudí rástol cintoríny sa museli presunúť na iné vhodnejšie miesta.
Čo sa týka vykonávania samotného pohostenia, teda karu, ten bol väčšinou priamo v dome pozostalého alebo u susedov. Pozývali sa predovšetkým príbuzní zďaleka, kňaz, kantor a muži, ktorí niesli truhlu nebožtíka. Ak bol kar väčší, zavolali sa aj priatelia a známi.
Na konci 19. storočia boli pre hostí pripravené iba studené jedlá, ako chlieb, slanina, klobásy, koláče a pila sa pálenka. Až v neskoršom období sa na kare podávala slepačia polievka, varené mäso a chlieb. Niekde sa podávala aj kapusta s mäsom, makové rezance, údené mäso alebo kaša.
Pravidlom bolo, že za zosnulým sa nemalo dlho žialiť a smútiť. Ženy na znak smútku nosili určitý čas smútočný odev najprv z nebielenej ľanovej alebo konopnej priadze, neskôr v 20. storočí už čiernej farby. Niekedy sa stávalo, že ovdovelé manželky takýto odev nosili do konca života.
Úmrtné zápisy v matrikách
Pri pátraní takmer v každom rodokmeni vidíme, že krstné a sobášne cirkevné matriky majú oproti úmrtným jednu veľkú výhodu. Väčšinou sú indexované. Pred štúdiom matrík si teda najskôr nájdeme potenciálnych predkov v zozname na začiatku matriky a následne overujeme predkov na konkrétnej strane.
Úmrtné matriky tieto indexy väčšinou vypracované nemajú a pátranie v nich zaberá viac času a hlavne trpezlivosti. Ak napríklad nájdeme štyroch alebo piatich menovcov v rovnakej farnosti, pracne musíme študovať celú matriku, overovať rodinné vzťahy, skúmať krstných rodičov, ktorých pravdepodobne majú aj súrodenci menovca a podobne.
O pátraní v úmrtných matrikách by sa dalo hovoriť veľmi dlho a je možné, že o ňom vytvoríme samostatný článok.
Tento článok zhrnul koniec života našich predkov a uzavrel sériu článkov na tému Dôležité udalosti v rodokmeni. Je zaujímavé čím všetkým si naši predkovia počas ich života prešli a ako zvykneme zhrnúť – môžeme byť veľmi hrdí na našich predkov, na to, čo nám tu zanechali a hlavne na to, že len vďaka nim sme na tomto svete aj my.
Mgr. Eduard Laincz
