Letné práce našich predkov
Najteplejšie obdobie roka sa v minulosti neviazalo k odpočinku, ani veľkým oslavám. „Sviatky leta“ boli v kalendári našich predkov spájané s tvrdou prácou na poli a pastvinách. Po svätojánskej noci úroda dozrela a ľudia mali najviac práce.
Od 24. júla do 24. augusta plynulo obdobie, ktoré sa nazývalo psie dni. Tieto dni označovali niekoľko po sebe nasledujúcich horúcich dní a pomenovanie dostali kvôli súhvezdiu Psa a hviezdy Sírius, ktoré boli na nebi najviac viditeľné.
Poľnohospodárstvo našich predkov
Poľnohospodárstvo bolo na Slovensku už v minulosti zamerané na chov dobytka a pestovanie obilnín. Nové technológie sa uplatňovali hlavne v úrodnejších oblastiach na juhu Slovenska, čo malo veľký vplyv na kultúrnu úroveň obyvateľstva a produktivitu práce. Nižšia úroveň bola v horských oblastiach, kde poľnohospodári a chovatelia používali základné náradie – rýľ a motyku (ide o tzv. motykové hospodárenie.)
Budúci blahobyt ľudí závisel samozrejme od finálnej žatvy, ktorá bola rozšírená do konca 19. storočia. Pri žatve sa používal tzv. srp, zúbkovaný kosák, ale aj kosa (zložená z kosy a kosiska), ktorá bola využívaná hlavne pri kosení trávy a obilia. Obilie naši predkovia mlátili dvoma spôsobmi - cepmi (najstaršie poľnohospodárske náradie) alebo obilie vydupával dobytok.
Letné práce si ľudia radi spestrovali spievaním typických trávnic pri kosení, zbere úrody a chovaní dobytka. Najvýznamnejšími sviatkami leta po svätojánskej noci boli sviatky Petra a Pavla, Anny a Jakuba. Viaže sa k nim niekoľko zaujímavých a azda aj pravdivých pranostík:
„Peter a Pavol lámu korene obilia“;
„Keď prší na Petra, ubúda gazdom chleba v peci“;
„Ak na Pavla svieti slnko, zatekajú strechy, bude veľa vína“;
„Jakub posväcuje ovocie – čo ponechá, to dozreje“;
„Svätá Anna chladná zrána“.
Letné práce našich predkov - žatva
Obilniny slúžili ako potravina, na výrobu škrobu, sladu a ako krmivo. Na území Slovenska sa pestovali okrem ryže všetky základné druhy obilnín: raž, pšenica, ovos, jačmeň, proso, mohár, pohánka a kukurica. Od 17. storočia boli populárne zemiaky, okopanina z Južnej Ameriky, nazývaná ľuľok zemiakový alebo hovorovo bandurka, švábka, gruľa a krumpľa.
Veľkou zaujímavosťou je, ako sa k nám zemiaky dostali. Zásluha je pripisovaná slovenským študentom, ktorí študovali v západnej Európe. Jeden z nich, sa pokúsil vypestovať zemiaky vo Veľkej Lesnej. Zemiaky sa ujali a popri ovse sa stali základnou poľnohospodárskou plodinou na celom území Slovenska. Ich určité odrody sa začali využívať pre liehovarníctvo a škrobárstvo a stali sa základom slovenskej gastronómie. V ľudovom liečiteľstve sa využívali v surovom stave proti bolestiam hlavy a vredom.
Pastierstvo našich predkov
Pastierstvo v minulosti zahŕňalo pastvu dobytka v dobytkárstve aj salašníctve. Pastieri zároveň udržiavali napájadlá. Venovali sa individuálnemu paseniu (obec alebo majitelia dobytku si pastierov najali) alebo kolektívnemu paseniu (najal si ich koniarsky, koziarsky, salašný spolok).
Salašníctvo alebo ovčiarstvo bol spôsob chovu oviec na horách, ktorý k nám prenikol z Balkánskeho polostrova. Ovce sa pásli na vyššie položených miestach, v lesoch a na holiach (tzv. karpatské horské ovčiarstvo), s ktorým vzniklo aj označenie druhu ovečiek - valašiek. V rámci ovčiarstva sa spracovávalo ovčie mlieko, využívala sa vlna, koža a mäso.
Špeciálnymi ovčiarskymi produktami sú dodnes ovčie syry, bryndza, oštiepok či parenica alebo žinčica. Existovali salašné spolky, ktoré majiteľov oviec združovali. Bača bol spolkom najímaný, aby sa staral o svoje stádo a venoval sa činnostiach s ovčiarstvom spojených a tiež budovaniu kolíb.
Letné práce našich predkov - pastierstvo
Pastieri si po dlhom náročnom dni radi oddýchli pri vatre, kde mnohokrát tancovali na ovčiarsko-zbojnícke a gajdošské piesne. Aj tento fenomén prispel k vzniku pastierskeho umenia.
Typickými pastierskymi predmetmi boli nádoby na pitie žinčice = črpáky, varechy, gelety (nádoba na uskladnenie bryndze), rôzne formy na syry a valašky. Valasi zároveň vyrábali hudobné nástroje, medzi ktoré patrí aj známa fujara, ktorá sa stala súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Letá našich predkov veru neboli o oddychu pri vode či na dovolenke. Všetci členovia rodiny museli pracovať, aby zabezpečili dostatok obživy na zimu nielen pre seba, ale aj pre zemepánov, ktorým museli odovzádávať časť svojej úrody (prípadne ak nemali vlastné majetky, tak hlavne pre seba). Na našich predkov môžeme byť veľmi hrdí, pretože bez ich tvrdej práce by sme tu neboli ani my.
tím DYNASTIC
Zdroje: Ľudové zvyky, tradície a remeslá vo výchove mimo vyučovania
Jana Verešová, Beata Juráková
