Význam rímskokatolíckej evidencie pre tvorbu rodokmeňa I
V sérii článkov o matrikách jednotlivých cirkví sme začali gréckokatolíckou cirkvou a jej vývojom, následne sme sa pozreli na dôležité fakty o evanjelickej cirkvi a v tomto článku si predstavíme pôvod a vývoj matrík Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Práve v Rímskokatolíckej cirkvi sa už počas stredoveku zrodila myšlienka vedenia matrík, teda verejných kníh, do ktorých sa zapisujú krsty (narodenia), sobáše, úmrtia či iné skutočnosti, slúžiace k identifikácii osoby. Dôvodom pre zavedenie tejto verejnej evidencie bola snaha o udržanie disciplíny medzi obyvateľstvom vo veciach monogamie manželstva a pristupovania k sviatostiam.
Členmi Rímskokatolíckej cirkvi v stredoveku boli prakticky všetci obyvatelia západnej a strednej Európy (s výnimkou osôb vyznávajúcich judaizmus, islam, prípadne nejakú heretickú formu kresťanstva). Cirkev bola neoddeliteľnou zložkou spoločnosti a štátu zameriavajúca sa na intelektuálnu, duchovnú a sociálnu činnosť. Z tohto dôvodu suplovala mnohé základné funkcie štátu, ktorý mal taktiež pochopiteľný záujem na evidencii obyvateľstva.
Snaha o zavedenie matrík siaha až do doby II. lateránskeho koncilu v roku 1139, ktorý sa zaoberal otázkami cirkevnej disciplíny. Koncil vydal kánony proti kupovaniu cirkevných úradov, ženeniu kňazov, incestu, úžere, a podobne. Po tomto koncile neprišlo k praktickému zavedeniu matrík ešte dlhú dobu.
V Uhorskom kráľovstve odznela požiadavka viesť cirkevné matriky až v roku 1515 na cirkevnej synode vo Vespríme. Konkrétne bolo nariadené viesť register, do ktorého sa mali zaznačovať mená pokrstených, mená rodičov, krstných rodičov a dátumy krstov. Mal sa tak dať kedykoľvek zistiť vek a príbuzenské väzby snúbencov, aby sa zabránilo sobášom neplnoletých osôb alebo osôb z blízkeho príbuzenstva.
Obsadenie časti Uhorska Osmanmi po bitke pri Moháči v roku 1526, smrť mnohých najvyšších cirkevných hodnostárov na bojovom poli a šírenie reformácie dovŕšili rozklad cirkevnej štruktúry Uhorského kráľovstva. V takýchto podmienkach nebolo zavedenie matrík aktuálnym problémom.
Tridentský koncil, ktorý kládol dôraz na upevnenie inštitútu manželstva, v novembri 1563 vydal nariadenie o presnom postupe uzavretia manželstva a s tým súvisiaceho vedenia matrík sobášených. Závery koncilu sa implementovali nariadeniami Trnavských synod v rokoch 1564 a 1611.
V roku 1614 vydal pápež Pavol V. Rímsky rituál – knihu s podrobnými pokynmi na vysluhovanie sviatostí a vykonávanie cirkevných obradov. Podľa neho sa mali v každom farskom kostole uchovávať a viesť knihy pokrstených, birmovaných, sobášených, zomrelých a kniha stavu duší (Statum animarum) podľa predpísaných foriem.
V Uhorsku bol na základe Rímskeho rituálu vytvorený v Ostrihomský rituál v roku 1625. Do tohto obdobia spadajú najstaršie zachované matriky, ktoré používame pre tvorbu rodokmeňa. Napriek zjavnej snahe cirkevných vrchností prebiehalo zavádzanie matrík len veľmi pozvoľna a všeobecne rozšírenými sa stali až v druhej polovici 17. storočia.
V tom čase boli do katolíckych matrík zapisovaní aj evanjelici, ktorí si s výnimkou niektorých miest vlastné matriky neviedli. Avšak drvivá väčšina matrík zo 17. a veľkej väčšiny 18. storočia je veľmi vzdialená presným vzorom, ktoré boli predpísané v Ostrihomskom rituále. Tak napríklad pri zápise krstu dieťaťa sa malo okrem dátumu krstu, mena krsteného, mien rodičov a krstných rodičov a miesta narodenia udávať aj dátum narodenia a pôvod krstných rodičov. Avšak takáto forma vedenia krstných matrík sa začala uplatňovať až o viac ako 230 rokov neskôr, čo je pre tvorbu rodokmeňa komplikáciou.
Podobne, ba ešte nedôslednejšie boli vedené matriky sobášených a zomrelých. Udávali sa v nich iba najzákladnejšie údaje. V mnohých prípadoch absentujú aj tie. Napríklad pri úmrtiach detí sa často neuvádzalo ani ich meno a priezvisko. Tento fakt zásadným spôsobom obmedzuje možnosti pre tvorbu rodokmeňa v týchto najstarších matrikách. Matriky birmovaných sa vyhotovovali pomerne zriedkavo, veď aj samotné birmovania prebiehali do 2. polovice 19. storočia veľmi sporadicky. S knihami stavu duší sme sa počas našej praxe stretli len v bardejovskej farnosti.
Veľké množstvo matrík je zachovaných od druhého desaťročia 18. storočia, hoci vieme, že existovali aj ich staršie exempláre. Je to v dôsledku posledného stavovského povstania Františka II. Rákociho, ktoré malo aj podtón náboženskej konfrontácie protestantov a katolíkov. Počas neho dochádzalo k vyháňaniu katolíckych duchovných, k ich vraždám a perzekúciám. Fary a kostoly sa stali predmetom rabovania a ničenia.
Počas tohto povstania bolo samozrejme obmedzené aj vysluhovanie sviatostí. Svedčí o tom aj zápis breznianskeho farára, ktorý do matriky pokrstených poznačil, že na sviatok sv. Ondreja Apoštola 30. novembra 1705 vtrhli do mesta Rákociho vojská a brezniansky kostol odovzdali evanjelikom. Miestny farár bol síce zbavený všetkých príjmov a pravdepodobne aj vykázaný z fary, ale bol ušetrený na živote a mohol v súkromí aj naďalej vysluhovať sviatosti. Tento stav trval do roku 1707, keď bol kostol so všetkými náležitosťami prinavrátený katolíkom a farár spätne dopísal zoznamy pokrstených do matriky. Iné farnosti toľko šťastia nemali.
Kvôli širokému rozsahu témy o rímskokatolíckych matrikách a ich dôležitosti pre tvorbu rodokmeňa sme článok rozdelili na dve časti. V tej ďalšej sa budeme venovať vývoju cirkvi v 18. a 19. storočí.
Mgr. Tomáš Hrubý, PhD.
Pramene a literatúra:
SÁRMANYOVÁ, Jana: Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia. Bratislava: Odbor archívnictva Ministerstva vnútra SR, 1991, s. 4-6.
VARGA, Benjamin (ed.): Rituale Strigoniense seu formula agendorum in administratione sacramentorum ac ceteris Ecclesiæ publicis functionibus, iussu et auctoritate illustrissimi ac reverendissimi domini Petri Pázmány, archiepiscopi Strigoniensis etc. nunc recenter editum. Anno DominiMDCXXV. nové vydanie. Budapest: Argumentum Kiadó, 2015, s. 205-209.
Matrika pokrstených r. k. farnosti Brezno 1695-1778, s. 103. f. Zbierka cirkevných matrík. ŠA Banská Bystrica.
