Zaujímavosti genealogického výskumu v gréckokatolíckych matrikách
V rôznych kútoch Slovenska žije množstvo osôb, ktorých korene siahajú do severovýchodnej oblasti našej vlasti. Ide o oblasť, v ktorej vedľa seba po stáročia nažívajú tri veľké kresťanské denominácie: katolíci, evanjelici a gréckokatolíci. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na pôvod Gréckokatolíckej cirkvi, jej postavenie v spoločnosti, a na problematiku genealogického výskumu v jej matrikách.
Vo vrcholnom stredoveku sa v oblasti Haliče a dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny sformovalo rusínske etnikum, pre ktoré bolo charakteristickým hospodárske využitie oblastí s ťažkými klimatickými podmienkami. Oblasť dnešného severozápadného Slovenska bola osídľovaná Rusínmi od 14. do konca 16. storočia. Dediny si zakladali na valašskom a predovšetkým nemeckom zákupnom práve, a boli často umiestnené na rúbaniskách lesov alebo na nevyužitej pôde.
Vývoj Gréckokatolíckej cirkvi
Ľudí z hôr (Rusínov) charakterizovalo pravoslávie. Keďže od roku 1054 bola západná Rímskokatolícka cirkev a východná Pravoslávna cirkev rozdelené schizmou, na Rusínov sa dívala uhorská cirkevná a štátna moc ako na schizmatikov. Rusínov tolerovali kvôli ich hospodárskemu prínosu, no pravoslávni duchovní boli v postavení poddaných, čo limitovalo ich ekonomické možnosti a tým aj možnosti vzdelania.
Uhorské katolícke i svetské inštitúcie sa dlho snažili dosiahnuť zjednotenie miestnych pravoslávnych podriadených Mukačevskej pravoslávnej eparchii s Rímom. Túto úniu sa podarilo zadefinovať v roku 1646 v Užhorode (Užhorodská únia), avšak trvalo ďalšie polstoročie, kým ju uznala väčšina pravoslávnych duchovných. Tak sa z Pravoslávnej cirkvi stala Gréckokatolícka.
V tom čase boli pomery v Gréckokatolíckej cirkvi veľmi neutešené, ako napísal aj ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai vo svojej správe do Ríma: „Kňazi sú veľmi nevzdelaní a neštudovaní, počnúc ich biskupom až po kňazov a ľud. Sú vo viere zmätení a pohrúžení do mnohých hriechov a nevedomosti v bohoslužobných záležitostiach. Nie sú ani poriadne rozdelení do farností. V niektorých obciach nie je ani jeden farár. V iných sú štyria, piati i desiati kňazi, ktorí so svojimi ženami a deťmi žili podobne ako sedliaci, súc povinní odvádzať svojim zemepánom všetky dávky a roboty, do ktorých sú i od oltára nasilu vyháňaní.“
Tento neutešený stav začal najskôr meniť viedenský cisársky dvor. Rímskokatolícka hierarchia sa k nemu pridala koncom 17. storočia po vyhnaní Turkov a potlačení stavovských povstaní. V roku 1692 boli gréckokatolícki duchovní oslobodení od poddanských povinností, čo zlepšilo ich biedne postavenie. V roku 1721 boli od týchto povinností oslobodení aj rodinní príslušníci kňazov, čo viedlo k vytvoreniu kňazských rodín. Povolanie kňaza sa dedilo z generácie na generáciu, no potomstvo sa vzdelávalo len doma, z čoho vyplýva minimálna vzdelanosť. A tá býva často kameňom úrazu genealogického výskumu.
Napriek zlepšeniu situácie bol medzi vzdelaním rímskokatolíckych a gréckokatolíckych duchovných zásadný rozdiel. Väčšina gréckokatolíckych duchovných mala v polovici 18. storočia ledva základné vzdelanie a v mnohých zápisniciach z vizít farností bolo oznamenané, že kňazi neviedli matriku, lebo nevedeli čítať a písať.
Ďalšie zlepšenie výchovy duchovných prišlo na konci vlády Márie Terézie, no ešte v 1. polovici 19. storočia bol intelektuálny rozlet miestnych duchovných brzdený slabým ekonomickým zabezpečením farností.[1]
Na základe uvedených informácií preto neprekvapuje fakt, že najstaršie gréckokatolícke matriky sú zachované len od druhej polovice 18. storočia, vo väčšom množstve od prvej polovice 19. storočia.
Príklad použitia kvalitného a menej kvalitného atramentu, ktorý vybledol, ale je ešte čitateľný. Matrika pokrstených gr. k. farnosti Beloveža 1754-1816, s. 20. f. Cirkevné matriky, Štátny archív Prešov – Nižná Šebastová.
Najstaršie matriky sú vedené v cirkevnoslovanskom jazyku a písané v cyrilike, zväčša neúhľadným písmom. Ďalšou prekážkou genealogického výskumu v najstarších gréckokatolíckych matrikách je častá informačná neúplnosť zápisov a vyblednutý atrament.
Atrament si totiž pripravovali samotní kňazi podľa svojich receptúr, pričom nie vždy zvolili najkvalitnejšie prísady. Výsledkom použitia takéhoto atramentu je, že z niektorých strán matrík sa atrament buď odlúpil alebo vybledol tak, že po ňom zostali len ťažko čitateľné stopy. Avšak v žiadnom prípade nejde o „výsadný“ problém gréckokatolíckych matrík. S touto komplikáciou sa stretávame aj počas genealogického výskumu v matrikách iných cirkví.
Počas druhého desaťročia 19. storočia prišlo na základe úradného zásahu k zmene úradného jazyka a písma gréckokatolíckych matrík. Začala sa používať latinčina a latinské písmo. Tento stav trval do rozhodnutia uhorského Ministerstva školstva a osvety, ktorým sa zaviedla v matrikách maďarčina. Prešlo 9 rokov kým bola potlačená maďarská revolúcia v roku 1849. V tom čase sa niektorí kňazi vrátili k latinčine a niektorí k cirkevnoslovanskému jazyku. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 prišlo k zosilneniu maďarizačného tlaku, ale maďarčina sa nestala výhradnou rečou matrík. Tie boli zväčša vedené v latinčine.
Zachovanie gréckokatolíckych matrík
Mnohé matričné knihy boli zničené požiarmi farských budov alebo sa jednoducho stratili. Oblasť severovýchodného Slovenska navyše mimoriadne kruto zasiahli boje oboch svetových vojen spojených s rabovaním. Hlavne po ústupe ruskej cárskej armády na jar 1915 z tohto územia nešetrili uhorské ozbrojené zložky ani gréckokatolíckych duchovných, ktorých považovali za agentov Ruska.
V roku 1950 bola zasa na nátlak komunistickej štátnej moci zrušená Užhorodská únia s Rímom a z Gréckokatolíckej cirkvi sa stala opäť Pravoslávna cirkev. V tom čase bolo mnoho kňazov prenasledovaných. Za takýchto okolností boli poštátnené cirkevné matriky spred roku 1895, čo bolo v mnohých prípadoch brané ako ďalší útok štátnej moci voči cirkvi. Poznáme prípady, že časť matrík nebola do archívov odovzdaná a ich ďalší osud je neznámy. Spomenuté okolnosti opäť komplikujú prácu počas genealogického výskumu, pretože matriky niektorých farností sú zachované len od polovice 19. storočia.
Bádanie v gréckokatolíckych matrikách je vo viacerých ohľadoch špecifické a treba mať na zreteli, že nie vždy je možné kvôli zmieneným okolnostiam rekonštruovať rodové línie do dávnej minulosti. Výskum v týchto matrikách má však svoje nespochybniteľné čaro a treba byť vďačný za všetky informácie, ktoré obsahujú.
Tomáš Hrubý
[1] ŠOLTÉS, Peter: Cirkev popov a chlopov. In História. Revue o dejinách spoločnosti. roč. VII., č. 3/2007 s. 11-13.
