Význam rímskokatolíckej evidencie pre tvorbu rodokmeňa II
V sérii článkov o dôležitosti matrík jednotlivých cirkví pre tvorbu rodokmeňa sme začali gréckokatolíckou cirkvou, pokračovali sme evanjelickou cirkvou, v treťom článku sme sa zamerali na vznik a vývoj vedenia matrík Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku od jeho začiatku po 18 storočie. V tomto článku budeme pokračovať od 18 storočia až dodnes.
Na konci minulého článku sme spomenuli posledné uhorské stavovské povstanie Františka II. Rákociho z roku 1711, ktoré bolo príčinou zničenia časti najstarších uhorských matrík čo častokrát zastaví tvorbu rodokmeňa v tzv. medznom bode.
Po tomto povstaní nastalo pre Uhorsko dlhé obdobie bez vnútorných vojenských konfliktov, počas ktorého sa krajina skonsolidovala. Habsburgovci pokračovali v budovaní absolutistickej monarchie s postupujúcou centralizáciou a posilneným dohľadom nad obyvateľstvom. Cirkev sa snažila o udržanie disciplíny duchovenstva i veriacich čo malo za následok ešte väčší tlak na vedenie rímskokatolíckych matrík.
Evanjelických matrík sa viedlo málo pričom na ne dohliadali katolícky duchovní a z právneho hľadiska neboli hodnovernými dokumentmi. Za vládnutia Márie Terézie a predovšetkým Jozefa II. prišlo k posilneniu štátneho dohľadu nad cirkevnými záležitosťami.
Mária Terézia sa nariadením z roku 1769 snažila zvýšiť ochranu matrík a ďalšími nariadeniami upravovala praktické otázky ich používania. Veľkú zmenu priniesla vláda Jozefa II. Ten patentom z roku 1781 vyhlásil matriky za verejné knihy a v roku 1784 určil ich záväzný obsah. I keď nie vždy sa toto nariadenie dodržiavalo, matriky z 80. rokov 18. storočia väčšinou obsahujú všetky dôležité informácie, na základe ktorých možno presne identifikovať hľadané osoby.
Na základe Tolerančného patentu z roku 1781 si mohli relatívne slobodne evanjelici a kalvíni stavať kostoly a zriaďovať farnosti, s čím súviselo aj zavedenie vlastných matrík. Evanjelickí veriaci sa tak postupne z rímskokatolíckych matrík vytrácajú. Od roku 1788 mali povinnosť viesť si vlastné matriky aj Židia. Tí však predtým do katolíckych matrík zapisovaní neboli.
V roku 1827 bol vydaný zákonný článok, ktorý predpisoval vedenie matrík v dvoch exemplároch, pričom druhý exemplár mal byť každoročne zaslaný svetským vrchnostenským úradom. Tento zákonný článok v podstate kopíroval staršie cirkevné nariadenia, podľa ktorých boli druhopisy matrík zasielané na biskupské úrady.
Kým dovtedajšie zásahy cirkevných a svetských vrchností boli zamerané najmä na to, aby sa matriky vôbec viedli, tak počas 19. storočia veľká časť uhorských vládnucich elít prijala ideológiu veľkomaďarského šovinizmu. Dovtedy pevné postavenie latinčiny ako národnostne neutrálneho úradného jazyka Uhorska sa pomaly stávalo minulosťou.
Zákonom uhorského snemu z roku 1836 bolo nariadené, aby sa matriky viedli v maďarčine tam, kde aj bohoslužby boli vykonávané v tomto jazyku. V praxi však záležalo na „politickej uvedomelosti“ konkrétneho kňaza. V roku 1840 už bolo explicitne prikázané do troch rokov viesť všetky matriky po maďarsky, pričom do cirkevných úradov mali byť prijímané len osoby ovládajúce maďarský jazyk. To trvalo do neúspešnej Maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849.
Po jej porážke sa podľa našich skúseností okamžite mnohí kňazi svojvoľne vrátili k latinčine, od roku 1851 s oficiálnym súhlasom úradov vo Viedni. V tomto období sme sa pri výskumoch ojedinele stretli aj so slovenčinou.
Ďalšia zmena prišla po oslabení postavenia centrálnych úradov vo Viedni a zmene politického usporiadania monarchie rakúsko-uhorským vyrovnaním v roku 1867. Politické špičky v Budapešti opätovne nastúpili cestu maďarizácie v snahe o zabezpečenie si svojho politického vplyvu. O rok neskôr bol vydaný Národnostný zákon, ktorý riešil aj jazyk vedenia cirkevných matrík.
Farské úrady si samé mali zvoliť jazyk, v ktorom boli vedené matriky. V praxi sa však prejavovali rôzne formy nátlaku či motivácie cirkevných vrchností. Vedenie matrík po latinsky naznačovalo istú „politickú neuvedomelosť“ dotyčného kňaza a mohlo mu skomplikovať či znemožniť ďalšie napredovanie v cirkevných funkciách.
V uhorských vládnucich elitách 2. polovice 19. storočia bola rozšírená ideológia liberalizmu, čo sa premietlo aj do zákonodarstva. V roku 1893 bol zavedený inštitút civilných sobášov a rok na to bol prijatý zákon o zavedení štátnych matrík počínajúc rokom 1895. Od tohto roku stratili cirkevné matriky verejnoprávny charakter.
Rímskokatolícka cirkev však pokračovala a dodnes pokračuje vo vedení svojich matrík. pre tvorbu rodokmeňa sú síce duplicitným zdrojom informácií, avšak hodnotným. Štátne matriky po roku 1905 nie vždy obsahujú dostatok informácií pre pokračovanie genealogického výskumu a práve v tomto prípade majú cirkevné matriky nezastupiteľné miesto.
Rímskokatolícke matriky vedené do roku 1895 sa na území Slovenskej republiky nachádzajú v sieti štátnych archívov. Od roku 1895 k súčasnosti ich nachádzame v príslušných farských úradoch, prípadne druhopisy v archívoch biskupských úradov.
Existujú aj početné výnimky kedy je možné v archívoch nájsť aj záznamy z rokov bližšie k súčasnosti. Matričné knihy sa odovzdávali vždy kompletné a ak kňaz napriek nariadeniu pokračoval aj po roku 1895 v zapisovaní do „starej“ matričnej knihy, tak v nej môžeme nájsť aj modernejšie záznamy čo je pre tvorbu rodokmeňa nápomocné.
Pátranie po predkoch je naozaj zaujímavá a hodnotná práca pri ktorej musíme overovať vždy niekoľko zdrojov informácií. Rímskokatolícke matriky sú pevným základom pre tvorbu rodokmeňa a bez nich by sme vlastne nemali v čom pátrať. Zostáva nám len vyjadriť vďačnosť, že sa história zachovala dodnes a my tak môžeme našim klientom odkrývať tajomstvá života ich predkov.
Mgr. Tomáš Hrubý, PhD.
